Uplynul presne rok odvtedy, čo som písala svoju poslednú skúšku na vysokej škole. Ten deň mám živo pred očami. Písala som ju online, sedela som v kuchyni, cítila som sa pripravene a sebaisto a pozorovala som snehovú nádielku za oknom. Vravela som si, že počasie sa už úplne zbláznilo a takisto bláznivo som sa cítila ja sama. Pocit sebaistoty nahradili pochybnosti, ako to už býva zvykom. No dala som to. V ten deň a aj ďalších 365 dní po ňom.

Dnes reflektujem, čo sa vlastne od toho dňa zmenilo. Akým človekom som sa stala. A najviac vo mne rezonuje slovo disciplína.

Keď sme sa cca 2 roky dozadu spoznali s mojím snúbencom, bola som bezradná. Nevedela som, čo chcem od života ani kam vlastne smerujem. Poviete si, že to v dnešnej dobe väčšina dvadsiatnikov. No problém bol v tom, že v tej dobe som sa mylne nazdávala, že mi chýba motivácia. To čarovné slovíčko, ktorým sa oháňajú všetci super produktívni ľudia na YouTube, Instagrame, TikToku, (dosaďte si akúkoľvek inú sociálnu sieť) a v motivačnej literatúre, na weboch či v podcastoch. Myslela som si, že mať v živote smer znamená vyskočiť každé ráno z postele s obrovskou dávkou energie a chuti do života, vedieť, čo a kedy budem presne počas dňa robiť a úspešne dokončovať všetky úlohy načas a s nadšením, ideálne sa nikdy neunaviť a opakovať tento kolobeh stále dookola. S novou a novou motiváciou každé ráno. Nuž, takto reálny život nevyzerá, však.

Čo som vtedy nechápala, ale teraz to už viem, je, že motivácia slúži len na zapálenie tej prvotnej iskry. Na to, aby sa veci dali do pohybu. Aby sme sa rozhodli pre nejaký záväzok a spravili ten najťažší prvý krok. No potom je kľúčové predovšetkým to, či zotrváme. Aj v dni, keď nebudeme mať chuť ani len vyliezť z postele, nebudeme presne vedieť čo a kedy, dokonca ani nebudeme stíhať všetko dokončiť včas, perfektne a s dobrým pocitom. V dni, kedy budeme unavení a vyčerpaní. 

Práve v také dni je jedinou dôležitou vecou ísť vpred. Nesnažiť sa o dokonalosť. Jednoducho len napredovať po malých krôčikoch a ak treba, vedieť si aj oddýchnuť. No vždy vstať a ísť ďalej. To je podľa mňa ultimátnym kľúčom k úspechu. Disciplína, vďaka ktorej uvidíme skôr či neskôr želaný výsledok.

Najväší paradox je, že po dokončení vysokej školy som prisahala, že už nikdy v živote nebudem študovať. Bola som presvedčená, že to nie je nič pre mňa a zbytočne by som sa trápila. Po ročnej pauze sa opäť púšťam plnou parou vpred do vzdelávania sa v marketingu na Digitálnej univerzite. A nesmierne sa teším, čo mi štúdium prinesie, kam sa opäť o rok posuniem. Cítim sa sebaistejšie, ako kedysi. Už viem, aké nástroje sú potrebné na to, aby som to zvládla - a motivácia je len jednou hviezdou na nebi či kvapkou v mori.

Nebyť dlhej a bolestivej cesty sebaspoznávania a ľudí, ktorí ma na tejto ceste podporovali, dnes by som nevedela to, čo viem a nebola by som tam, kde som. V tento deň ďakujem najmä sama sebe. Že som to nikdy nevzdala a že som sa naučila a stále sa učím majstrovstvu tej, do života tak extrémne potrebnej, disciplíny.

✨P